V týchto dňoch si pripomíname 50 rokov od najväčšieho lavínového nešťastia vo Vysokých Tatrách, pri ktorom 20. januára 1974 zahynulo až 12 ľudí.

V období od 18. do 21. januára 1974 bola zaznamenaná zvýšená lavínová aktivita, ktorej počiatok možno hľadať už na začiatku tej zimy. V polovici novembra napadlo v Tatrách zhruba 50cm snehu, čím sa vytvoril základ súvislej snehovej pokrývky. Prúdenie chladného vlhkého vzduchu prinášalo do Tatier ďalšie zrážky a 19. decembra 1973 stúpla výška snehu na Štrbskom plese až na 151cm. Potom, ako to už býva zvykom, prišlo tzv. vianočné oteplenie. Sneh sa začal topiť a sadal. S novým rokom sa zmenil charakter počasia, pod vplyvom tlakovej výše boli dni pekné slnečné a noci mrazivé. Tieto zmeny vytvorili na povrchu snehu zľadovatenú vrstvu.

V polovici januára priniesla tlaková níž z Atlantiku do strednej Európy nové zrážky. Počas periódy sneženia 15.-21. januára napadlo v Tatrách podľa dobových záznamov až 75cm nového snehu. Meteorologické stanice vtedy zaznamenali na Štrbskom plese 54 cm, na Lomnickom štíte 44 cm a na Skalnatom plese 56 cm nového snehu. Počas sneženia fúkal na hrebeňoch silný západný až severozápadný vietor, ktorý prenášal veľké množstvo nového voľného snehu na záveterné svahy – orientované východným až juhovýchodným smerom. Mulda v Sedle nad Skokom, medzi Patriou a Malou Baštou, je smerom do Mengusovskej doliny orientovaná presne týmto smerom a má veľkú zbernú plochu. Nový sneh sa s hladkým zľadovateným podkladom dobre nespojil, hmotnosť naviateho snehového vankúša rástla…

Zima 1973/74 bola ešte len druhou sezónou činnosti Strediska lavínovej prevencie. Pre Vysoké Tatry od 14. januára vyhlásilo veľké lavínové nebezpečenstvo (to zodpovedá 4. stupňu súčasne používanej medzinárodnej 5-dielnej stupnice).

19. januára prichádza do Karpatskej oblasti teplý front, oteplenie je na horách citeľné, aj v stredných polohách padá dážď so snehom. Stredisko lavínovej prevencie vyhlasuje až akútne lavínové nebezpečenstvo, najvyšší stupeň ohrozenia, ktorý zodpovedá 5. stupňu súčasne používanej medzinárodnej 5-dielnej stupnice.

Sneh na horách pribúda a západný vietor ho premiestňuje do závetrí. Voľný nesúdržný sneh, na rozdiel od spojeného súdržného snehu, neprenáša žiadne napätie. Vetrom slabo spojený sneh tvorí mäkké snehové dosky. Také, aké sa budujú na záveterných svahoch, v žľaboch a muldách. Keď napätie v snehovej pokrývke prekročí jej pevnosť vznikajú praskliny a pri dostatočnom sklone doskové lavíny.

V mulde medzi Patriou a Malou Baštou rástla vrstva nového previevaného snehu natoľko, až jej hmotnosť prekonala jej súdržnosť – masa snehu sa dala do pohybu 20. januára 1974 v čase 10:40. Lavína z kategórie veľmi veľká mala odtrh vysoký miestami až 4 metre s dĺžkou 350m. Podrobná štúdia o tejto udalosti bola vypracovaná v roku 2014 a môžete si ju prečítať na našom blogu: 40 rokov od jednej z najväčších lavínových tragédií na Slovensku

Stredná priemyselná škola strojárska v Komárne mala 15. až 23. januára naplánovaný kurz lyžovania. Na chate pri Popradskom plese sa ubytovalo 45 žiakov tretieho ročníka a ich traja učitelia. Lyžiarsky výcvik prebiehal na západne orientovanom svahu pod Ostrvou. 20. januára sa dve lyžiarske skupiny rozhodli ísť cvičiť na tiež blízky svah pri prístupovej ceste na chatu. Tento svah je tiež orientovaný na západ, avšak nachádza sa oproti žľabu zo Sedla nad Skokom. Pracovníci chaty a učitelia boli informovaní o vyhlásenom akútnom lavínovom nebezpečenstve. Vybrané lokality lyžiarskeho výcviku považovali za bezpečné. V to ráno padal mokrý sneh s dažďom a fúkal vietor. Učitelia a žiaci sa rozhodli pre nepríjemné počasie skončiť výcvik o čosi skôr. Skupina jedenástich žiakov s učiteľom a jeho synom si dávala ešte poslednú jazdu pred skorou obedňajšou prestávkou. Druhá skupina, 10 žiakov a učiteľ ich čakala na ceste, teda na hornom okraji svahu. V čase 10:40 sa z protiľahlého žľabu s veľkým hukotom vyrútila lavína ktorá všetkých zasypala. Žiakov s učiteľom na ceste len čiastočne, no 13 lyžiarov na svahu úplne. Lavínový nános mal šírku približne 530 m, s najväčšou výškou až 8 metrov a obsahoval odhadom 150 000 m³ snehu.

Nezranení lyžiari na ceste rýchlo začali hľadať svojich spolužiakov, privolali pomoc z chaty a Horskú službu. Prvý nájdený bol až po troch hodinách triedny učiteľ, bohužiaľ mŕtvy. Potom ďalší dvaja žiaci, tiež mŕtvi. Po približne 5 hodinách od pádu lavíny označil lavínový pes Udo miesto ďalšieho zasypaného. Tentokrát záchranári našli lyžiara, ktorý bol ešte nažive, síce v bezvedomí, podchladený, ale nažive! Vykopali ho v sediacej polohe, podľa dobových záznamov mal hlavu zhruba 60 cm pod povrchom nánosu a na tvári šál. Podľa jeho slov, pamätá si ako ho lavína strhla, urobila s ním niekoľko kotrmelcov hore svahom, zastavil sa pri strome. Šál na tvári zabránil snehu vniknúť do dýchacích ciest. Vypustením sliny z úst zistil, že je v prirodzenej polohe hlavou nahor, ale pokusy vyhrabať sa z tuhého nánosu lavíny boli márne, následne upadol do bezvedomia.

Jeden jediný z 13 úplne zasypaných lyžiarov túto tragédiu prežil. K vedomiu sa prebral na chate pri Popradskom plese, z ľahkých zranení sa zotavil krátkym pobytom v Popradskej nemocnici. To, že sa našiel živý, prebudilo v záchranároch veľkú nádej. Avšak v ten deň našli ešte dvoch mŕtvych, na druhý deň sa našli piati, bohužiaľ tiež mŕtvi. Telá zvyšných dvoch žiakov lavína vydala až na jar. Podľa celosvetových štatistík je šanca na prežitie viac ako 2 hodiny pod lavínou menšia ako 3%.

Z lavínovej tragédie pri Popradskom plese sme sa poučili. Ministerstvo školstva zakázalo organizovanie lyžiarskych kurzov vo vysokohorskom prostredí. Objektívne nebezpečenstvo lavín je tu príliš veľké a zmeny počasia prudké. Pre základný výcvik sú vhodnejšie nižšie položené terény s technickým vybavením lanoviek a vlekov.

V tieni tejto tragédie ostávajú ďalšie dve smrteľné lavínové nehody.

Pre zlé poveternostné podmienky v tento deň schádzali zo Skalnatého plesa traja zamestnanci lanovky a dvaja turisti dole žľabom pod hotelom Encián. Trasu volili tak, aby sa ukrývali pred vetrom. Asi po 200m chôdze ich strhla lavína. Štyria boli zasypaní čiastočne. Telo piateho, úplne zasypaného turistu, našli záchranári Horskej služby až nasledujúci deň.

Po poludní zostupovali dole Malou studenou dolinou dvaja horolezci, ktorých zasiahla samovoľne uvoľnená lavína z Lomnického hrebeňa. Jedného z nich zasypala lavína čiastočne, ten sa dokázal z nánosu vyslobodiť a privolať pomoc. Druhý horolezec však ostal zasypaný úplne. Záchranári našli jeho telo bohužiaľ už bez známok života.

20. januára 1974 bolo vo Vysokých Tatrách v troch prípadoch lavínou zasypaných spolu 31 ľudí, 14 z nich neprežilo.