V druhej polovici januára v roku 1974 prevládali na horách značne nepriaznivé meteorologické podmienky, ktoré dali predpoklad pre výskyt lavín väčších rozmerov. Najmä v období od 18. do 21. januára 1974 bola vo Vysokých Tatrách zaznamenaná zvýšená lavínová aktivita. V priebehu týchto dní bolo zaznamenaných niekoľko desiatok lavín pomerne veľkých rozmerov. Tri z nich mali bohužiaľ aj tragické následky. 20. januára 1974 sa pod snehom ocitlo dokopy 31 ľudí, 14 z nich pád lavín neprežilo.
Popradské pleso, 20. januára 1974
Stredná priemyselná škola strojnícka z Komárna zorganizovala pre svojich študentov lyžiarsky výcvik na Popradskom plese. Približne 50-členná skupina sa ubytovala na Chate kpt. Morávku pri Popradskom plese. Štvrtý deň výcviku, v nedeľu 20. januára 1974, sa počasie na horách výrazne zhoršilo. Cez noc fúkal silný vietor, ktorý bol sprevádzaný intenzívnym snežením. Ráno sa sneženie v dôsledku oteplenia menilo na dážď so snehom. Na akútne lavínové nebezpečenstvo boli chatárom upozornení aj vedúci lyžiarskeho kurzu. Napriek tomu sa rozhodli v kurze pokračovať aj v tento deň. Rozdelili sa na dve skupiny. Skupina slabších lyžiarov odišla lyžovať na svah pod Ostrvou (tiež nebezpečná lokalita vzhľadom na akútne lavínové nebezpečenstvo). Výcvik ostatných prebiehal na relatívne bezpečnom, západne orientovanom svahu pod prístupovou cestou na Popradské pleso smerom do Hincovho potoka, ktorý tečie dnom doliny. V súčasnosti je tento svah už zarastený. Pre pretrvávajúce zlé počasie (hmla, slabá viditeľnosť, silný vietor, sneženie s dažďom) sa už po pol hodine od začiatku výcviku, približne okolo 10:00, vedúci inštruktor rozhodol výcvik prerušiť. Skupina 10 študentov spolu s jedným učiteľom sa už zhromaždila na ceste. Tam čakali na ostatných, aby sa spoločne presunuli späť na chatu. Približne v čase 10:40 sa z protiľahlého svahu, pod sedlom nad Skokom, uvoľnila veľká dosková lavína. Masa vlhkého snehu nabrala veľkú rýchlosť a energiu a po dosiahnutí Hincovho potoka tak postupovala ďalej do protisvahu, na ktorom sa v tom čase nachádzal zvyšok vracajúcej sa skupiny. Čelo lavíny sa zastavilo až na prístupovej ceste na Popradské pleso. V lavínovom nánose sa tak ocitlo 11 študentov, ich učiteľ a jeho 13-ročný syn. Študenti, ktorí v čase pádu lavíny čakali na svojich spolužiakov na ceste, boli lavínou zasiahnutí iba čiastočne a z nánosu snehu sa svojpomocne, prípadne s pomocou kamarátov vyslobodili. Ihneď začali svojich spolužiakov hľadať. Jeden z nich utekal okamžite na chatu, aby privolal pomoc a ohlásil pád lavíny na Horskej službe v Starom Smokovci.
Záchranné práce
Hneď po ohlásení lavínovej nehody na Chate kpt. Morávku bola v čase 11:00 informovaná Horská služba v Starom Smokovci. Silná víchrica však strhla niekoľko stromov, ktoré prerušili vzdušné telefónne vedenie práve počas tohto dôležitého telefónneho hovoru. Dispečer v Starom Smokovci však našťastie stihol zachytiť všetky dôležité informácie o lavínovej nehode a rozbehla sa veľká záchranná akcia. Ešte pred príchodom záchranárov z Horskej služby sa do hľadania zapojili študenti, ich učitelia, zamestnanci chaty, aj ubytovaní horolezci a návštevníci. Po príchode horských záchranárov sa začalo systematické prehľadávanie lavínového nánosu a do hľadania sa zapojil aj lavínový pes Udo. Lavínový nános bol značne rozsiahly a bolo jasné, že aj výška snehu v nánose bude veľká, nakoľko celé dno doliny aj s Hincovým potokom bolo týmto nánosom zasypané. Aby sa vytipovali nádejnejšie miesta sondovania, boli vyspovedaní svedkovia lavíny a celý priebeh lavíny bol, spolu s vyznačením približnej polohy študentov pred zasypaním, zakreslený. Prvý pozitívny zásah lavínovou sondou bol zaznamenaný v čase 13:45, teda približne 3 hodiny po páde lavíny. V hĺbke 2 m bolo nájdené telo triedneho učiteľa študentov na výcviku. Za krátku dobu boli nájdené telá ďalších dvoch študentov vo veľkej hĺbke. Veľká masa ubitého snehu im nedala žiadnu šancu na prežitie. V čase 15:30, teda približne 5 hodín po páde lavíny, označil lavínový pes Udo polohu ďalšieho študenta. Bol zasypaný v sediacej polohe, pravým bokom obráteným ku svahu, s hlavou približne 60 cm pod povrchom snehového nánosu. Bol v bezvedomí, ale žil. Po rýchlom transporte na chatu sa ho lekárom a záchranárom podarilo priviesť k vedomiu. Následne ho ošetrili a transportovali do nemocnice v Spišskej Sobote, kde sa z fyzických zranení uzdravil. Rozhovor s týmto študentom po 40-tich rokoch od lavínovej nehody si môžete vypočuť tu.
Sondovaním boli v tento deň nájdené ešte telá dvoch študentov, približne v hĺbke 1,5 m pod povrchom nánosu. Záchranárske práce boli kvôli neustále sa zhoršujúcemu počasiu a tme prerušené o 23:00.
Od roku 1956 bolo zaznamenaných 5 väčších tragédií, ktoré zasiahli školské lyžiarske kurzy. Po tejto lavínovej nehode vydalo Ministerstvo školstva SSR zákaz organizovať školské lyžiarske výcvikové kurzy vo vysokohorskom prostredí.
Parametre lavíny
Spontánna lavína sa uvoľnila na svahu medzi vrcholmi Patrie (2 203 m n. m.) a Malej Bašty (2 288 m n. m.) tesne pod sedlom nad Skokom smerom do Mengusovskej doliny. Jedná sa o lavínový svah s ojedinelým výskytom podobných lavín (lavína na svahu padne raz za viac ako 30 rokov) má východnú orientáciu a jeho priemerný sklon je 31°. Maximálny sklon však v niektorých miestach dosahuje aj viac ako 40°. Odtrh lavíny sa nachádzal v nadmorskej výške 2200 m a jeho dĺžka bola približne 350 m. Výška odtrhu dosiahla miestami až 4 m. Žľabová lavína prekonala dráhu s dĺžkou približne 1500 m a s prevýšením 760 m. Vybehla až do protisvahu nad Hincovým potokom a čiastočne zasypala cestu medzi zástavkou TEŽ „Popradské pleso“ a chatou pri Popradskom plese. Nános dosahoval maximálnu výšku približne 8 m a šírku takmer 530 m. Objem snehu v nánose bol odhadnutý na 150 000 m3.
Vývoj počasia a snehovej pokrývky
Norbert Polčák, meteorológ zo Slovenského hydrometeorologického ústavu, spracoval nasledujúcu analýzu synoptickej situácie, ktorá v konečnom dôsledku viedla k vzniku akútneho lavínového nebezpečenstva vo Vysokých Tatrách v druhej polovici januára 1974:
V polovici novembra sa vytvorila nad Škandináviou rozsiahla oblasť nízkeho tlaku vzduchu. Po jej zadnej strane prúdil do tatranskej oblasti od severozápadu chladný a vlhký vzduch, v Tatrách napadlo cca 50 cm snehu, čím sa vytvoril základ vysokej a dlhotrvajúcej snehovej pokrývky. Zväčša cyklonálny charakter počasia pokračoval až do polovice decembra. Väčšina vzduchových hmôt prenikala do strednej Európy po zadnej strane rozsiahlej oblasti nízkeho tlaku vzduchu nad Škandináviou. V závislosti od polohy tlakových útvarov sa striedali vlhké vzduchové hmoty miernych šírok Atlantického oceánu, prenikajúce od Nórskeho a Severného mora, s arktickými morskými vzduchovými hmotami, ktoré sa čiastočne transformovali nad teplými vodami Severoatlantického prúdu v severnej časti Atlantického oceána. Karpatský oblúk a jeho najvyššia časť – Tatry, sa stali najvyššou a najkompaktnejšou horskou prekážkou (spolu s Alpami) pri prúdení vlhkého vzduchu od severozápadu až západu. Výsledkom bolo neustále narastanie výšky snehovej pokrývky, ktorá v polovici decembra presiahla na Štrbskom plese 100 cm. Od 19. decembra 1973 sa poveternostná situácia zmenila. Nad západom kontinentu sa vytvorila rozsiahla brázda nízkeho tlaku vzduchu siahajúca od severnej Škandinávie až po Biskajský záliv. Od východu zasahovala do strednej Európy oblasť vysokého tlaku vzduchu. Medzi uvedenými tlakovými útvarmi prúdil do tatranskej oblasti od juhozápadu teplejší a suchší vzduch, zrážkové úhrny boli malé. 27. decembra sa od juhozápadu rozšíril do strednej Európy výbežok vyššieho tlaku vzduchu. V ďalších dňoch sa nad strednou a južnou Európou sformovala rozsiahla oblasť vysokého tlaku vzduchu, ktorá sa postupne premiestnila na severovýchod, ale stále svojim okrajom zasahovala do tatranskej oblasti. Anticyklonálny charakter počasia prerušila 11. a 12. januára 1974 od severozápadu plytká brázda nízkeho tlaku vzduchu, ktorá sa vo vyššom tlaku nad strednou Európou rozpadla, ale i napriek tomu priniesla do tatranskej oblasti snehové zrážky. V Tatrách pripadlo 10 až 20 cm (miestami aj viac) nového snehu. 15. januára 1974 tlaková výš zasahujúca od severovýchodu zoslabla a do strednej Európy postúpil od juhozápadu teplý front a celá tatranská oblasť sa dostala do teplého a vlhkého juhozápadného až západného prúdenia. 16. januára sa v silnom juhozápadnom výškovom prúdení rýchlo premiestnila samostatná tlaková níž z Atlantického oceánu na severozápad. 17. januára bol jej stred už nad Severným morom a 18. nad Pobaltím. Po jej zadnej strane začal do tatranskej oblasti 17. januára v denných hodinách prúdiť chladnejší vzduch a začal fúkať západný vietor. Začalo snežiť, pripadlo okolo 10 a viac cm nového snehu. Prúdenie chladnejšieho vzduchu pokračovalo aj 18. januára, sneženie však dopoludnia ustalo. Nasledujúci deň, 19. januára 1974, postúpil od Atlantického oceánu do Karpatskej oblasti teplý front s výdatnými zrážkami, ktoré pokračovali aj v nasledujúci kritický deň. Oteplilo sa v celom výškovom profile. Zrážky boli aj v stredných polohách zmiešané. 21. januára sa po prednej strane tlakovej výše nad západnou Európou dostal do tatranskej oblasti o niečo chladnejší vzduch a zrážky sa vyskytovali len formou slabého sneženia.
Lavínová situácia a príčiny uvoľnenia lavín z 20. januára 1974
Vietor je architektom lavín! Toto klasické porekadlo od lavinárov už z 30-tych rokov minulého storočia platí stále. Vietor má vplyv ako na padajúci sneh, tak aj na snehovej pokrývke voľne ležiaci sneh. Pôsobením vetra je nesúdržný voľný sneh premiestňovaný a tým dochádza k nárastu lavínového nebezpečenstva. Čím je premiestňovaný sneh chladnejší, tým citlivejšie reaguje na zaťaženie. Volný nesúdržný sneh nemôže na rozdiel od spojeného súdržného snehu prenášať žiadne napätie. Už slabo spojený sneh tvorí mäkké snehové dosky. Nový sneh môže napadnúť pri nízkych teplotách a je premiestňovaný až následne. Alebo začne snežiť bez vplyvu vetra a ten v priebehu sneženia zosilnie. Takáto bola aj situácia počas periódy sneženia od 15. do 21. januára 1974 (viď. meteorologickú situáciu na obrázkoch) – silný vietor a veľké množstvo nového snehu. Na uvoľnenie lavíny v kombinácii s topografickými faktormi lavínového nebezpečenstva, potom stačí už len veľmi málo – ďalší nový sneh, pád preveja, prípadne iné dodatočné zaťaženie. Všetky spomínané faktory sa podpísali pod uvoľnenie lavín v tomto období.
Od 17. januára na horách nepretržite snežilo a práve deň pred nehodou sa toto sneženie značne zintenzívnilo. Údaje zo Štrbského plesa a Lomnického štítu uvádzajú počas tejto periódy 39 cm nového snehu, na Skalnatom plese bolo zaznamenaných dokonca 47 cm nového snehu! Toto sneženie bolo navyše sprevádzané silným vetrom západných a severozápadných smerov, ktorý prefúkal veľké množstvo nového snehu prevažne na svahy s východnou a juhovýchodnou orientáciou. V odtrhovej zóne lavín, na juhovýchodnom svahu pod sedlom nad Skokom medzi Patriou a Malou Baštou v Mengusovskej doline, sa tak sformovala veľká doska vetrom naviatého snehu, ktorá sa nestihla s podkladovou vrstvou dostatočne previazať. Deň pred nehodou sa navyše začalo značne otepľovať. Na horách stúpla teplota počas dňa približne o 5 až 6° C. Sneženie sa aj v stredných polohách začalo meniť na dážď so snehom. Snehová pokrývka zvlhla a výrazne oťažela. Narastajúcou hmotnosťou snehovej dosky rástlo aj napätie v snehovej pokrývke, ktoré nakoniec 20. januára 1974 v čase 10:40 prekonalo jej súdržnosť a do doliny sa uvoľnila obrovská masa snehu (odhadom 75 000 m3).
Stredisko lavínovej prevencie, ktoré v tom čase existovalo niečo viac ako 1 rok, vyhlásilo vzhľadom na aktuálne meteorologické a snehové podmienky pre Vysoké Tatry od 14. januára 1974 veľké lavínové nebezpečenstvo a od 19. januára dokonca akútne lavínové nebezpečenstvo. Predpokladal sa pád veľkého množstva spontánnych lavín stredne veľkých až veľkých rozmerov. Informácia o lavínovom nebezpečenstve bola hlásená v rádiu a informované boli taktiež všetky vysokohorské chaty a lyžiarske strediská.
V tej dobe sa používala v našich horách 4-dielna lavínová stupnica, pričom lavínové nebezpečenstvo pre pohorie sa vyhlasovalo približne od 3. stupňa (zvýšené lavínové nebezpečenstvo) zo súčasnej 5-dielnej medzinárodnej stupnice. Veľké lavínové nebezpečenstvo v tej dobe teda predstavovalo 4. stupeň (v súčasnosti veľké lavínové nebezpečenstvo) a akútne najvyšší 5. stupeň lavínového nebezpečenstva (v súčasnosti veľmi veľké lavínové nebezpečenstvo).
Ďalšie lavínové nehody z 20. januára 1974
V tieni lavínového nešťastia pri Popradskom plese sa v tento deň odohrali ešte ďalšie dve lavínové nehody (pod Skalnatým plesom a v Malej Studenej doline), pri ktorých zahynuli ďalší dvaja ľudia.
V popoludňajších hodinách zostupovali dole Malou studenou dolinou dvaja horolezci, ktorých zasiahla samovoľne uvoľnená lavína z Lomnického hrebeňa. Lavína spadla na južne orientovanom svahu s veľmi častým výskytom lavín. Svah má priemerný sklon až 40° a jeho mnohé miesta majú sklon aj viac ako 40°. Jedného z nich zasypala lavína iba čiastočne, druhý horolezec však ostal v lavínovom nánose zasypaný úplne. Čiastočne zasypaný horolezec sa dokázal z nánosu samovoľne vyslobodiť a privolať pomoc. Privolaní záchranári neskôr telo druhého horolezca našli, bohužiaľ už bez známok života.
Zlé poveternostné podmienky v tento deň prerušili aj prevádzku kabínkovej lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Po skončení práce sa traja jej zamestnanci rozhodli, že do Tatranskej Lomnice zostúpia pešo. Pridali sa k ním aj dvaja mladí turisti. Spoločne zostupovali žľabom pod hotelom Encián. Asi po 200 metroch zostupu ich strhla povrchová lavína. Štyria z nich boli síce zranení, ale podarilo sa im z lavínového nánosu vyslobodiť. Telo piateho, úplne zasypaného turistu, našlo až privolané záchranné družstvo Horskej služby nasledujúci deň. Uvoľnenie lavíny spôsobilo pravdepodobne veľké dodatočné zaťaženie snehovej pokrývky spôsobené samotnými zostupujúcimi. Lavína spadla na lavínovom svahu s ojedinelým výskytom lavín s juhovýchodnou orientáciou. Priemerný sklon svahu je 24°, avšak maximálny sklon dosahuje miestami cez 40°.
Vzhľadom na meteorologické podmienky a súčasne prebiehajúce záchranné práce pri Popradskom plese, sa viac údajov o týchto dvoch lavínových nešťastiach nezachovalo.
20. január 1974 je z pohľadu dôsledkov lavínovej aktivity najtragickejší v histórii lavínovej prevencie na Slovensku. Stredisko lavínovej prevencie začalo svoju činnosť 6. decembra 1972.
Milan Lizuch, Jozef Richnavský, Filip Kyzek – Stredisko lavínovej prevencie
Norbet Polčák – Slovenský hydrometeorologický ústav
Zdroje informácií a použitá literatúra:
Archív SLP
Ladislav Milan – Nebezpečenstvo lavín
Stanislav Samuhel – Horská služba Tatranského národného parku
Meteoúdaje – archív SHMÚ
Rudi Mair, Patrick Nairz – lawine.
