Dnes uplynulo 65 rokov od tragickej lavínovej udalosti v Kulichovej doline v Nízkych Tatrách. Prinášame Vám stručný priebeh tejto katastrofy podľa protokolu Ústrednej komisie výskumu Horskej služby z roku 1965.
Dňa 8. Marca 1956 asi o 9:45 sa zosunula lavína z juhovýchodného svahu Žiarskej hole (1841 m n.m.) do Kulichovej doliny. Obrovská masa snehu bola po niekoľko sto metroch zosuvu vtlačená do úzkeho zalesneného žľabu, ktorým sa veľkou rýchlosťou – bez ohľadu na terénne prekážky, pomerne malý sklon svahu, vysoký lesný porast a zákruty doliny – rútila ešte niekoľko kilometrov až za ústie doliny Dve vody, smerom k Vajskovskej doline. Lavína zničila vo svojej dráhe 25 hektárov ( asi 5000 m3) listnatého a ihličnatého lesa veku 100 až 150 rokov, hlavne na vonkajších oblúkoch svojej dráhy, kde vznikali holé pásy šírky až 100m. V spodnej časti dráhy, asi 600m pred zastavením, rozbila a zvalila lavína lesnú chatu, v ktorej bolo v tom čase 19 ľudí (17 lesných robotníkov a 2 kuchárky z Pohorelej a Telgártu).
Jeden z robotníkov bol vymrštený tlakovou vlnou z rozbitej lesnej chaty ešte skôr, ako trosky a ostatných ľudí zavalil sneh. Nárazom do stromu utrpel vážne zranenia, snehom však zasypaný nebol. Po návrate k vedomiu a po obalení bosých nôh roztrhanou košeľou sa mu podarilo dôjsť v hlbokom snehu do robotníckej chaty v ústi doliny Dve vody a doliny Vajskovskej, ktorá bola asi jeden kilometer pod miestom zastavenia lavíny. Tam toto nešťastie oznámil. Jeden z robotníkov na konskom záprahu odišiel so správou na MNV do Dolnej Lehoty vzdialenej asi 12 km a ostatní prítomní robotníci odišli na lavínisko, aby pátrali po zasypaných.
Rýchlosť a organizácia záchranných prác bola vynikajúca. Už o 14 hodine pracovalo na lavínisku približne 500 ľudí, hlavne miestnych obyvateľov, príslušníkov bezpečnosti, armády a Horskej služby. Pomocou poľovníckeho psa sa podarilo so snehu vyslobodiť ďalších dvoch živých robotníkov zo snehu. Do zotmenia sa našlo ešte šesť zasypaných, avšak už mŕtvych, v hĺbke 1,5 – 2,2m pod snehom vo vzdialenosti 250 – 300m od miesta, kde stála chata. V noci sa pomocou mohutných snehových pluhov upravila príjazdová cesta pre ťažké nákladné automobily a vybudovala sa poľná telefónna linka medzi lavínou a MNV v Dolnej Lehote, kde sa nachádzal veliteľský štáb záchranárskych prác. Neskôr bola telefónna linka rozšírená ešte o krátkovlnné spojenie. Pracovníci Horskej služby sa dostavili ako jedni z prvých na miesto nešťastia a mali zastúpenie vo veliteľskom štábe ako odborní poradcovia pre záchranárske práce a pre zabezpečovanie pracoviska pred ďalším možným zosunom lavín.
Záchranné a transportné práce, ktorých sa zúčastnilo spolu až 800 ľudí, trvali niekoľko týždňov. Boli veľmi namáhavé, nakoľko následkom nezvyčajne dlhej a zužujúcej sa dráhy sa sneh zhutnil v nánose do veľkej tvrdosti. Výška lavínového nánosu, v miestach kde sa pátralo po zasypaných, sa pohybovala od 2 do 7 m. Sneh bol premiešaný množstvom mohutných stromov, konárov, kameňov a hliny. Z týchto dôvodov, a vzhľadom na veľký počet ľudí, ktorí boli hneď po začiatku záchrannej akcie k dispozícií, bol nános prekopávaný systémom pozdĺžnych a priečnych chodieb. Obvyklé sondovanie sa používalo iba ako pomoc pri prehľadávaní neprekopaných miest (štvorcové plochy 2x2m) zhora a zo strán. Postupne sa týmto spôsobom našlo ďalších 10 mŕtvych, vo vzdialenosti 0 – 300 metrov od pôvodného miesta chaty. Tri obete boli nájdené na nepoškodenej podlahe chaty.
Príčina nešťastia: Lavínové katastrofy podobného rozsahu nie sú v našich horách bežné. Historicky sa naposledy stalo tak veľké nešťastie pod Krížnou vo Veľkej Fatre v roku 1924. Aj napriek tomu sa nedá na tento nízky výsledok počtu pravdepodobnosti spoliehať.
Bola to výnimočná konfigurácia snehových podmienok a počasia, ktorá túto lavínu spôsobila. O mimoriadnosti svedčí aj fakt, že boli zničené veľké lesné plochy lesa veku 100 až 150 rokov, takže v priebehu dlhého obdobia rastu lesa žiadna lavínová aktivita nenastala. Lavíny na trávnatom a pomerne strmom svahu Žiarskej hole výnimkou neboli, vyskytovali sa takmer každoročne. Nenájdeme však takého pamätníka, ktorý by si pamätal lavínu s takýmto objemom, energiou a rýchlosťou. Z hľadiska historických lavínových pomerov a skúseností by určite musel každý odborník pred katastrofou objektívne priznať, že chata stála na mieste pred začiatkom zóny lavínového nebezpečenstva.
K lavíne došlo následkom preťaženia juhovýchodného záveterného svahu jednak nasneženého, a aj z náveterného svahu previateho snehu. Osem dní pred nešťastím nepretržite snežilo a fúkal silný, nárazový, severozápadný vietor často o sile víchrice. Sila vetra a sneženia vyvrcholili v deň katastrofy, kde svah so sklonom 32°nemohol udržať už asi 2 m vysokú vrstvu nového snehu na tvrdom podklade. Asi aj víchrica mala podiel na prekonaní kritického zaťaženia snehovej pokrývky.
Lavína sa odtrhla v nadmorskej výške 1700- 1750 m v oblúku s nepravidelným okrajom, šírky asi 800m. Rýchlosť a najväčšiu hmotu nadobudla lavína na holom juhovýchodnom svahu Žiarskej holi, ktorý je asi 600m dlhý, s počiatočným sklonom 32° klesajúcim postupne na 23°.
PARAMETRE LAVÍNY
- Dĺžka: 3 500 m
- Prevýšenie: 900 m
- Plocha: 490 000 m2
- Objem: 1 590 000 m2
- Váha: 380 000 ton
- Odhadovaná maximálna rýchlosť: 250 km/hod
- Celková doba trvania: asi 90 sekúnd
Lesná chata s rozmermi 14x 6 m, pevnej zrubovej konštrukcie, vo vnútri s dvoma obývacími miestnosťami, kuchyňou a predsieňou stála pozdĺž s údolím. Čiastočne bola chránená za skalou. K demolácií chaty došlo zrejme tlakovou vlnou pred čelom lavíny, len krátky okamžik pred zavalením snehom.
Nebola to však jediná lavína, ktorá v týchto miestach spadla. V najbližšom okolí, niekoľko sto metrov na severovýchod sa uvoľnila lavína z vrcholu Skalky (1980 m n.m.), zrejme niekoľko hodín skôr.
Popisovaná lavínová katastrofa si vyžiadala 16 ľudských životov, 3 ťažké zranenia a obrovské materiálne škody. Horská služba vyhlásila začiatkom marca v tlači a rozhlase akútne lavínové nebezpečenstvo vo všetkých exponovaných horských oblastiach. Pre južné svahy Nízkych Tatier bolo ohlásené lokálne lavínové nebezpečenstvo dňa 3. Marca 1956. Podľa názoru Horskej služby nie je možné z tohto nešťastia obviniť nikoho. Nedalo sa skutočne predpokladať, že chata stála v mieste ohrozenom lavínami. Jedine sa môžeme pozastaviť nad tým, prečo nedošlo k odvolaniu alebo nebolo odvolaných týchto 19 ľudí z hôr na inú prácu, keďže niekoľko dní trvajúce zlé počasie neumožňovalo pracovať v lese a zdržovali sa celé dni v chate.
