21. februára 2016 zahynul v Kartárikovom žľabe poľský snoubordista. Lavína, ktorú si s najväčšou pravdepodobnosťou uvoľnil sám, ho strhla dolu žľabom pri výstupe. Nános lavíny ho úplne zasypal. Vzhľadom na to, že sa v teréne pohyboval úplne sám a bez potrebnej lavínovej výbavy, akcia na jeho záchranu sa rozbehla až neskoro v noci po nahlásení jeho nezvestnosti. Bližšie informácie o priebehu a príčinách nešťastia nájdete tu.

Kartárikov žľab je lavínový svah s typickým bralnatým reliéfom. Je to strmý erózny žľab so sklonom nad 40 stupňov a menšou plochou odtrhu lavín. Lavíny v tomto žľabe padajú často, dosahujú však malé rozmery. Podľa medzinárodnej klasifikácie sú to malé alebo stredné lavíny s dĺžkou dráhy niekoľko 100 m a objemom do niekoľko 1.000 m³ (podľa medzinárodnej klasifikácie má stredná lavína dráhu do 1.000 m a objem do 10.000 m³). Žľab je pre lyžiarov a freeriderov ľahko dostupný, lebo sa nachádza v blízkosti vrcholovej stanice sedačkovej lanovky do Lomnického sedla. Priamo z Lomnického sedla vedie cesta na Lomnický štít – Cesta cez Mojžišov prameň alebo tiež nazývaná „stará“ cesta. Horolezci ju väčšinou používajú na zostup z Lomnického štítu.

V zimnej sezóne 2010/2011 sa v tejto lokalite stali až tri lavínové nehôd.

Prvá lavínová nehoda tej sezóny sa stala 4. decembra 2010, keď si traja snoubordisti uvoľnili lavínu vo vrchnej časti Kartárikovho žľabu. Snoubordisti robili spoločný skok, ktorého cieľom bolo otestovať stabilitu snehovej pokrývky v žľabe. Lavína po skoku sa podľa ich predpokladu neuvoľnila pod nimi, ale približne 50 m vyššie. Dvaja stihli ešte pred uvoľnenou masou snehu odskočiť, ale jedného z nich masa snehu strhla. S lavínou absolvoval trasu približne 550 m dlhú s prevýšením 350 metrov. Lavína snoubordistu strhla až na dno Lievikového kotla. Zasypaný snoubordista sa v tejto lokalite s lavínou stretol už druhýkrát. V marci 2009 pri zjazde v tejto lokalite ho tiež strhla lavína, ale vtedy z nej vyviazol bez zranení a aj cudzej pomoci. Na šťastie aj teraz bol len čiastočne zasypaný, takže jeho kamaráti ho po zlyžovaní žľabu nemuseli hľadať a hneď ho mohli vyslobodiť z nánosu lavíny. Počas pádu snoubordista utrpel zranenia hrudníka a chrbtice. Pre problémy s dýchaním privolal záchranár HZS, ktorý sa nachádzal v tejto lokalite, vrtuľník VZZS z Popradu. Záchranár zatiaľ postihnutého ošetril a vrtuľník zraneného následne transportoval do nemocnice.
Snowboardisti mali šťastie, že ich kamarát nebol zasypaný úplne, lebo nikto z nich, okrem zasypaného, nemal povinnú lavínovú výstroj – vyhľadávací prístroj, sondu a lopatku. Chýbajúca výstroj mohla spôsobiť predĺženie doby hľadania zasypaného a tým mohli prudko klesnúť jeho šance na prežitie. Podľa štatistík IKAR má zasypaný 93 % šancu prežiť, ak sa dokáže z lavíny dostať do 15 minút. Túto fázu nazývame fázou prežitia. Potom šance zasypaného prudko klesajú a v 30. minúte sú už len 34 % a v 45. minúte len 26 %. Túto fázu nazývame fázou dusenia, lebo 75 % zasypaných sa v lavíne udusí. Časový faktor pri lavínovej záchrane preto zohráva najvýznamnejšiu úlohu. Povinná výstroj urýchľuje vyhľadanie a vykopanie zasypaného.

10. januára 2011 sa v Kartárikovom žľabe stala ďalšia lavínová nehoda. Skupina štyroch skialpinistov pri traverzovaní Kartárikovho žľabu uvoľnila lavínu, ktorá jedného z nich strhla. S lavínou absolvoval 250 m až do ústia žľabu. Našťastie mal poranenú len dolnú končatinu, ktorú mu privolaní záchranári ošetrili a následne ho transportovali do Tatranskej Lomnice, kde ho na ďalšie ošetrenie odovzdali posádke RZP.
Východný a juhovýchodný vietor z predchádzajúcich dní na povrchu pokrývky vytvoril tvrdú dosku. Pod touto tvrdou doskou sa nachádzala vrstva najnebezpečnejšej formy snehu – dutinovej inovate. Dutinová inovať vzniká pri konštruktívnej metamorfóze snehu (premene narastaním) a predstavuje spolu s hranatozrnným snehom najnestabilnejšie vrstvy snehovej pokrývky – tzv. pohyblivý sneh. Tieto druhy snehových zŕn nemajú medzi sebou takmer žiadnu súdržnosť. Vznikajú pri malej výške snehovej pokrývky a dlhodobo nízkych teplotách. V čase lavínovej nehody bola výška snehovej pokrývky v týchto miestach len 40 až 50 cm a teploty vzduchu sa v priebehu predchádzajúcich 7 dní pohybovali od -5 do -13°C. Skialpinisti uvoľnili lavínu veľkým dodatočným zaťažením snehovej pokrývky.

Lavínové nešťastie pri podobných klimatických a snehových podmienkach sa stalo aj 15. januára 1985, keď poľský horolezec nad Kartárikovým žľabom pri túre na Lomnický štít uvoľnil lavínu, ktorá ho strhla až na dno Lievikového kotla. Záchranári pomocou psa už našli len mŕtve telo s veľkým poranením hlavy.

Štvorica maďarských horolezcov v nedeľu 6. februára 2011 využila na svoj výstup a zostup spomínanú cestu. Zo Skalnatej chaty cez Lomnické sedlo vystúpili na Lomnický štít. Popoludní začali zostupovať zo štítu. Naviazaní na jednom lane si na zostup do Lomnického sedla nezvolili správnu trasu (tá vedie po hrebeni). Dostali sa do žľabu priamo nad Kartárikovým žľabom, v ktorom bol nafúkaný nový sneh. Snehovú pokrývku zaťažovali veľkým dodatočným zaťažením. V nadmorskej výške 2350 m uvoľnili doskovú lavínu z naviateho snehu, ktorá následne uvoľnila druhú lavínu pár metrov vyššie od prvého odtrhu. Lavíny ich strhli dolu Kartárikovým žľabom až do Lievikového kotla. Dĺžka ich pádu bola okolo 750 m. Jeden z postihnutých sa po zastavení lavíny odviazal a odišiel oznámiť túto udalosť na Skalnaté pleso. Keď záchranári prišli na miesto nešťastia, jedného z postihnutých našli už bez vitálnych funkcií. Postihnutých záchranári zateplili a ošetrili a následne transportovali do Tatranskej Lomnice, kde boli horolezci odovzdaní zdravotnej službe na ďalšie ošetrenie.
Horolezci mali dobrú a vhodnú výstroj na zvolenú túru. Počasie bolo ale dosť nepriaznivé – zlá viditeľnosť, sneženie, silný severozápadný vietor. Stredisko lavínovej prevencie na tento deň pre Vysoké Tatry vyhlásilo mierne lavínové nebezpečenstvo (2. stupeň z 5-dielnej medzinárodnej stupnice). V lavínovej informácii pre tento deň Stredisko upozornilo na vznik nebezpečných vankúšov a dosiek z naviateho snehu a tiež na možnosť uvoľnenia lavín pri dodatočnom zaťažení snehovej pokrývky. Na zostup si horolezci zvolili nesprávnu trasu a pri samotnom zostupe nedodržiavali bezpečnostné a odľahčovacie rozostupy. Strmý svah, na ktorom došlo k odtrhu lavín má východnú orientáciu a severozápadný a západný vietor, ktorý fúkal predchádzajúcich 48 hodín, tam nafukoval nový sneh a vytváral nebezpečné miesta – mäkké dosky a vankúše. Zaťažením takéhoto nebezpečného miesta došlo k uvoľneniu lavíny pod zostupujúcimi horolezcami.

K podobnej situácii došlo aj 30. decembra 2009, keď pri zostupe touto cestou si po zaťažení snehovej pokrývky horolezec sám odtrhol nad Kartárikovým žľabom lavínu, ktorá ho stiahla až do kotle. Počas pádu lavíny v nej aktívne bojoval – pokúšal sa plávať, udržať na povrchu a chránil si dýchacie cesty. Aj preto sa po zastavení lavíny nachádzal na jej povrchu a mal voľné obe ruky. Svojpomocne sa z lavíny dostal a aj napriek zraneniam ruky a nohy a mnohým pohmoždeninám došiel na Skalnatú chatu. Na chate prenocoval a na druhý deň zašiel na ošetrenie do nemocnice. Horolezec pri popise nehody potvrdil, že snehová pokrývka bola na povrchu mäkká.

Stredisko lavínovej prevencie eviduje v Kartárikovom žľabe od svojho vzniku v roku 1972 sedem lavínových nehôd. Udalostí so šťastným koncom je však určite viac.